Prvý deň na gymnázium si pamätám do dnes. Známi spolužiaci zo základnej školy, jednak od nás z áčka, ale i béčkari, ako Edo alebo Karči, ale aj z iných škôl, odkiaľ bola aj Peťa. Tá sedela na lavici vľavo vzadu, mala čierne brčkavé vlasy uviazané do copu a jedla jogurt s plastovou lyžičkou. Vtedy som si hovoril, čo že je to za dievča, veľmi sa mi nepáčila, ale to som vtedy nemohol tušiť, že sa s takej ježibaby stane jedna z najkrajších báb v našej škole. V triede boli ešte dievčatá, s ktorými som to ťahal už od základnej školy. Táňa si sadla hneď do prvej lavice, lebo prišla neskoro, tak si vybrala miesto ktoré bolo voľné. Vybrala si to miesto aj preto, aby to nemala ďaleko od dverí, keď ako vždy chodila do triedy neskoro tak, aby sa rýchlo a podľa možnosti bez poznámky dostala do lavice. V triede sa objavili úplne noví ľudia, ktorí sa postupne stali súčasťou našej partie, počas celej školy. Mal som 14 rokov a svoje záľuby som si doniesol zo ZŠky, čo bol najprv počítač ZX Spektrum Delta +, ktorý sa neskôr premenil na Amigu 500 zo super disketovou jednotkou a joystykmi s mikrospínačmi a hrou Senssible Soccer , ktorá zamestnávala asi 7 ľudí vždy, keď bol chvíľu čas. Marek bol náš komentátor a v každej voľnej hodine sa odohrávali súboje v detskej izbe komentované zo zápalom Karola Poláka. Prvý rok v triede bol taký poznávací. Na konci roku školský výlet do Bardejova , ale v zime ešte lepší "team building" na lyžiarskom zájazde vo Vysokých Tatrách s "tajným" kompótom Višnievača. Bol sladký likér z Jugošky, ktorý bol nevyhnutnou súčasťou každého výletu Košice – Subotica a späť.
Leto po prvom ročníku v Taliansku v stane, spojené s ochutnávkou pravej Pizza Italiano, kde sa na pláži bojuje o to, aby sa mohlo ľahnúť tak, že ráno o 6tej vstane jeden dobrovoľník a čaká na ostaných členov zájazdu s položenými uterákmi na ešte nie rozpálenom piesku. More bolo teplé, ale vzhľadom k mase ľudí, ktorí sa tam močili, nevie sa či bolo teplé preto, lebo je leto, alebo preto, lebo na WC bolo príliš ďaleko. Ubytovanie v stane, turecké záchody, masy ľudí, večerný program s diskotékou pre 14 ročného chlapca jedna s najkrajších dovoleniek.
Druhá časť prázdnin sa odohrávala niekoľko 100viek km vedľa. Podnikateľský plán jedného rodinného známeho voziť prácechtivých východniarov do Grécka, ktorí mali pracovať pre miestnych farmárov na poliach. Zber uhoriek, paradajok a oberanie pomarančov v 40 stupňových horúčavách, mal zaistiť super zárobok na lepší život . Našlo sa asi 80 ľudí , ktorí uverili tak ako my, že to bude fungovať a ja s otcom ako koordinátori sme vyrazili autobusom na Olympskú Riviéru. Cesta bola príjemná, veď keď východniari cestujú 12 hodín autobusom, tak veselo musí byť. Zo zastávkou v Subotici(Juhoslávia), kde Hamburger bol dokonalý a Cézar(koňak), bol skoro zadarmo, sa cesta ďalej niesla v duchu " Ili nista Ili Cézar". Do Grécka sme dorazili skoro ráno. Olymp bol zahalený v hmle. Od miestnych sme sa dozvedeli , že údajne preto, aby sme nevideli a nerušili tých bájnych Gréckych bohov. Asi sa fakt nechceli nechať rušiť, lebo za tých 6 týždňov čo sme tam boli, Olymp bol vidieť iba raz. To sme si vraveli, že prebieha asi kontrola prostého ľudu na paradajkových poliach. Boli prekvapený, keď uvideli neznámi ľud spod Tatier, ktorí pracoval 10x rýchlejšie ako ich ovečky, nehovoriac o tom, že miestny ľud trávil celé dni po baroch s popíjaním kávy a Ouza a debatami o počasí. V campe , kde sme bývali, ale nepanovala pracovná nálada. Partia vysokoškolákov to s tou prácou nepreháňala. Večerné diskotéky, grilovačky a zábava, nedovoľovala ráno vstať a ísť na pole. Večerný program patril nám Košičanom, kde do konca "Česká menšina" v Campe, našu skupinu nazvala "Smečka Vlků". No asi to bolo tým, že sme boli trochu hlučnejší, ale zábava sa vždy stupňovala s počtom pribúdajúcich prázdnych fľašiek vedľa stanu. Bolo zaujímavé pre mňa ako 15 ročného pozorovateľa, v triezvom stave, pozorovať vysokoškolákov, ako sa mení ich stav v čase. Večer to istila diskotéka , kde "smečka vlků" rozprúdila zábavu. Občas sa, ale stalo, že som sa išiel prejsť a porozprávať sa aj s inými hosťami campu. Trochu letnej romantiky na večernej pláži, šumom mora a pozorovaním hviezd robilo otca nervóznym. No neodolateľný zohriaty piesok na pláži s príjemnou spoločnosťou bol zážitok , ktorý každý by mal zažiť v tomto veku. Na dovolenku prišla aj moja sestra s rodinou na aute Škoda Forman LS s prívesným vozíkom, kde by si jeden myslel , že sa sťahujú do Grécka. Od plaviek až po mikrovlnku čo mali zo sebou zaisťovalo kvalitu pobytu v bájnom Grécku.
Cesta domov sa zase niesla v duchu " Ili nista Ili Cézar", i keď v autobuse značky Karosa, bolo minimum ľudí, ktorí boli radi , že majú aspoň na jedlo na cestu domov. Na Cézara mali všetci:-) . Prechod cez hranice s vyložením celej batožiny a kontrolou , či niečo nepašujeme uzavrelo leto a už sme sa všetci mohli tešiť na nový školský rok.
Druhý ročník sa niesol v znamení zvýšenia hormónov v našich telách. Dievčatá a chlapci sa začali čoraz viac pozerať sa na seba trocha z iného pohľadu. Prvé diskotéky, prvé dotyky, jednoducho také čisté pekné obdobie, ktoré sa dlho, dlho zachováva v myšlienkach. Začali sme chodiť na diskotéky a keďže prešľapovanie z prava do ľava ma nebavilo, začal som chodiť na kurzy moderných tancov. Kurzy viedol starší pán, ktorého sme volali Dj. Bokombrada. Časom nás tanečníkov štúdia Olympia nazývali parketovými levmi.
Po krátkom čase, sme s Palim vymysleli, že by nebolo od veci mať vlastnú kapelu. Dali sme jej názov PMC a jej členovia boli Pali, Bejo z C triedy a ja. Text k prvej pesničke som napísal na hodine zemepisu u pána profesora Šantu, ktorý už nežije a želám mu „ nech mu je zem ľahká „. Bol to veľmi milý a zlatý profesor, menšieho vzrastu, ktorý keď jazdil na svojom aute zn. Favorit, tak si musel dať pod zadok vankúš, aby videl na cestu. Na jeho hodine som však mal dosť času písať texty. Prvý text bol taký...., no prvý. Začal sa slovami : „ Išiel som raz do obchodu, kúpiť si tam CocaColu, Coca Colu nemali, tak som kúpil banány“ Hudbu k nej vytvoril Maťo, na počítači Amiga 500+. Potom sa ale do textovania pustil Pali a ten napísal text k piesni „ Robme iba to čo nás baví nesmieme sa ničoho báť, život nás už nikdy nezradí, keď sa ho naučíš mať ho rád...“. Túto pieseň som ako jeden s DJov školského rozhlasu, púšťal každý týždeň. Vyvrcholenie skladby bolo na Akadémii v našej jedálni, kde sme ju hrali na živo kde všetci spolužiaci dostali povinne text a spievali s nami.
Ďalšia zábava v tomto čase bol motocykel značky STELLA. Ruský rám a motor z Babety slnečné okuliare jak John Lennon (prilby sa vtedy ešte na toto malé čudo nemuseli nosiť) zo mňa urobili "drsného" motokára. Hlavne vtedy to bol super podpultový tovar a také motočudo nemal kde kto.
Naša trieda bola čím ďalej tým úžasnejšia a zohranejšia. Naše dievčatá boli najkrajšie z celej školy a v lete aj v zime sme spolu chodili na výlety. Zišla sa taká partia, v ktorej sme si všetci dobré rozumeli, čo dokazuje aj to, že väčšina sme doteraz v kontakte. Cez voľné hodiny sa chodilo ku mne , alebo Karčimu domov hrať "Sensible SOCCER" na počítači, a druhá časť na čele s Edom chodila fajčiť za obchod. Taká rovnováha...
Vtedy sa mi najviac páčila v triede Zuzka, vysoké, živé tmavovlasé dievča, veľmi milé trochu do vetra, ale milé na tom je to že ani vo svojich 38 rokoch sa absolútne nezmenila. Moje leto sa nieslo v duchu tanečného sústredenia vo Veľkých Bílovicích pri Brne. Týždeň nacvičovania tanca na pesničku od Madony, spanie na zemi v kultúrnom dome ukončili nadobro moju tanečnú kariéru a s ostatnými členmi Full of Energy sme sa vrhli na dráhu koncertovania .Zvyšok leta bol úplne štandardný , Bukovec, záhrada, Hlavná ulica v centre a nacvičovanie vystúpení a tak stále dookola..
Tretí ročník začal bez Eda, ktorý odišiel na rok do Nemecka, ale inak dobrá nálada v triede mala rastúcu tendenciu. Pali stále skladal nové pesničky pre Full Of Energy, dievčatá boli stále krajšie a krajšie. Peťa sa z prázdnin vrátila krásne opálená, Eva s ochrankou, Viki a Zuza ako vždy veselé, Táňa, Inka a Anka plné chutí sa naučiť vždy niečo nové. Marek došiel do školy s fotkou Baggia v električenke. Tomáš v saku s peračníkom Ninja Turtles a všetci šťastní, že sa zase vidíme. Full of Energy sa presunulo do kultúrneho domu Jánošík, pribudlo členov ako Dj. Bennet ICE, alias Braňo. Braňo dokonca zariadil v práci svojej mami telocvičňu, kde sme zdokonaľovali naše umelecké spevácke a tanečné vystúpenia. To naše umenie sme predvádzali väčšinou v Jumbe. Ochranka nás púšťala vždy zo zadného vchodu , neskôr so slovami „ zase vy ??? „ Mali sme vzadu za pódiom miestnosť, ktorú sme potom premenovali na FOEkabinet. Prechádzky po Hlavnej rifľovej bunde a rozopnutej košeli doplňovali image...
Najobľúbenejšie jedlo vtedy u nás bola plnená kapusta a najmä Braňo ju neskutočne zbožňoval. Dokonca mal také šťastie, že vždy keď k nám prišiel, mal vždy svoju porciu kapusty pripravenú. Keď sme si telefonovali, tak vždy začínal otázkou: „ bude kapusta ?“ , a keď som odpovedal áno, vedel som, že do 15 minút je Braňo u nás. U Paliho sme snáď zase nič iné nejedli len vyprážané hranolky so syrom a tatárskou omáčkou. Vždy, keď mal niekto z členov FOE narodeniny, oslávili sme ich v AJVEGE(reštaurácia) , kde Pali si vždy dal vyprážaný syr, však prečo ho jesť len doma keď môže aj v reštike. Potom zmrzlina u Jusufiho , prechádzka po Hlavnej a misia bola splnená. Na konci ročníku vzniklo video z odovzdávania vysvedčení. Pali a ja sme boli z Bukovca spálení ako raci, lebo prečo by sme nemali ležať na slnku celý deň po tuhej zime, keď slnko tak pekne svieti ? Krémy na opaľovanie vtedy boli ako nedostatkový tovar a na leto treba pokožku rýchlo pripraviť. Nič menej kyslé mlieko to rýchle napravilo i keď nie tak rýchlo ako by sme chceli.
Na videu je aj Milan – zvaný Milky , ktorý vo svojich 38 rokoch je holohlavý, ale na videu vyzeral s účesom ako James Dean z Hollywoodu, zo žuvačkou v ústach , veľmi dôležitým výrazom a neskutočne múdrymi rečami. Po vysvedčení šla celá trieda na výlet na Šíravu. Tam som nebol , čo ma veľmi mrzelo potom, čo som sa dozvedel o historkách, ktoré sa tam stali.
Prázdniny, sme s Karčim a jeho tetou trávili v Taliansku. Bola to taká smrtonosná dovolenka s benevolentným dozorom.. V rádiách vtedy fičal hit od 2 Unlimited, a kto mal vtedy tričko s ich názvom, patril k veľkým frajerom. Ja som si jedno požičal od Karčiho, ktorý mal dve a tak sme boli dvaja frajeri z Košíc na Talianskej pláži. Pláž bola v zátoke kde bol síce piesok ale vo vode už len bahno. Ešteže večerný program to všetko zachraňoval. V rámci neho, mi taká priestornejšia Talianka zaspievala „ mio amore Vincenzo ". Jedlo sme si varili sami. Keď sa u nás pristavil Švédsky zájazd ,účastníci sa divili, že máme mäso ktoré obsahuje tuk, i keď oni sami nevyzerali tak , že by jedli diétne a zdravo. Keď ešte zbadali náš dopravný prostriedok značky Karosa v žltej farbe, nebolo to nič, čím by sme ich oslnili. Ale, čo si budeme nahovárať, Švédsko bolo v tom čase pre nás ďaleko a to by sme sa ani nezhodli na tom, kto je lepší v hokeji.
Karol ešte v Košiciach dostal výborný nápad, kúpiť si horský bicykel. Zistili sme , že jeden super obchod na bicykle je asi 20 km od campu kde sme bývali. Napadlo nás ísť stopom a naspäť sa zviesť na bicykli. Trochu sme nedomysleli to , že bicykel bude len jeden. Plus nová skúsenosť s talianmi, kde nám zastavila krásna opálená Talianka, ktorá najprv musela odpratať zo sedadiel všetky svoje prípravky , šminky a rôzne veci ktoré neviem ani nazvať. I keď Fiat Punto vypadá ako kabelka, toto bolo fakt husté. No najlepšie na tom bolo to, vysvetliť jej kam chceme. Taliani rozprávajú len taliansky a i keď v tom čase už som vedel že "grácie" znamená ďakujem tak sme si toho moc nepovedali. Konverzácia sa úspešne skončila v obchode, ktorý zatvárali o 5 minút po našom príjazde. Nečakali sme ani sekundu a kúpili hneď prvý bicykel, ktorý tam bol. Z obchodu sme vyšli ako poslední zákazníci a hneď za nami aj zatvorili obchod. Karči si samozrejme chcel hneď vyskúšať svoj nový horák, ale po niekoľkých metroch dostal defekt. Takže 20km do Campu po úzkej ceste s počítaním stromov a kochaním sa do polí s kukuricou , tlačením bicykla nám ubehla a o 2hej v noci, keď sme prišli do campu mala Karčiho teta skoro už všetky nechty obhryzené . Cestou sme sa kochali priezračnými riekami, kde plávali obrovské ryby. Škoda, že supermarket bol zavretý , lebo nápad chytiť si večeru tiež prebehol v konverzácii cestou za posteľou v stane.
Ďalší skvelý nápad, bol peší výlet do Grada - neďaleké mesto, ktoré bolo asi 3 km po násype vedľa mora bez jediného tieňa. Karolovi slnko vypálilo na chrbte 3 farebného motýľa a ja som potom využíval skvelú kvalitu kyslých mliečnych Talianskych výrobkov na pľuzgiere ktoré som mal úplne všade.
Zvyšok leta prebehlo v štýle Bukovec alebo Hlavná. Zase sme sa mohli tešiť späť do školy, kde nás čakal posledný ročník s fantastickými ľuďmi, prípravou na maturitu a hlavne na stužkovú, postupného dospievanie pubertiakov, ktorí mali najkrajší sem , rozbiť svoje hlinené prasiatko a po 18 narodeninách navštíviť Casino v Slovane.
Géniovia zo IV. B
Školský rok začal ako každý iný. Ja som mal do školy „straaašne ďaleko......,“ tak som jazdil na svojej cross Babete zn. Stella. Za tých 1500 m ktoré som do školy mal, sa mi nestihol zohriať ani motor . Hneď po škole bolo treba vyskočiť na Bukovec, lebo začiatok školského roku sa nemohol zaobísť bez opláchnutia toľkej radosti zo začiatku školy.
Štvrtý ročník bol aj ročník návratu Eda z Nemecka. Všetci boli zvedaví, ako to zvládal s Germánmi celý rok bez nás. Mňa po lete logicky najviac zaujímal jeho horský bicykel, o ktorom sa Edo nechcel baviť. No naša historka s Karčiho horákom, ktorú sme zažili v Taliansku, mala tiež svojich poslucháčov. Popri tom sme pripravovali už stužkovú a program, kde Pali dostal výborný nápad, vystúpiť ako Full of Energy a pesničkou od Elánu. Stužková, samozrejme v prerobenom štýle a s novými slovami. Paliho dôslednosť a maximálna zodpovednosť spôsobila , že text k pesničke dodal deň pred stužkovoua keďže básničky mi nikdy nešli, naučiť sa text k pesničke a zaspievať ho bol pre mňa nemožný výkon. Výborný nápad ako pre amerického prezidenta a to čítačku sme nezohnali, tak veľký papier s veľkými písmenami to istil na zemi pred mikrofónom. Spievali sme vtedy naživo a našťastie som mal dobré oči . Napriek tomu tá vzdialenosť mojich očí od napísaného textu sa mi zdal tak ďaleko, ako keď sme tlačili bicykel v Taliansku do campu. Keďže v Dome Umenia sme mali stužkovú spolu s ostatnými triedami zo školy, naša trieda to jednoznačne „zabila“. Chlapčenský kankán, keď viacerí diváci si mysleli že tancujú skutočné dievčatá, potvrdené vtipným uvádzaním Tomiho a Igora ako "ženy" bol neskutočný. Výborné bolo číslo s pesničkami, ktoré charakterizovali každého postupne, tak že vychádzali na pódium. Zuzka vyšla na pódium bruchom, a do teraz neviem či to plánovala už vtedy , ale ako 1. po škole rozšírila davy . Keď ju najbližšie stretnem , tak sa jej na to opýtam. Posledné číslo bola pesnička Malička školička, ktorú "produkoval" Marcel, slová ktorej si doteraz pamätám:“ Zbohom Trebišovská, ty škola našich snov, zbohom Trebišovská, tvorca géniov „.Áno sú to ľudia- géniovia na ktorých sa nikdy nezabúda, a ktorí zostanú v srdci navždy. No, ale to ešte nebol koniec ....
Maturita prebehla vo veľmi priateľskom duchu tak, že si asi nikto ani nestihol uvedomiť dôležitosť situácie. Pamätám si len, na informatiku, kde som vytiahol takú istú otázku o počítačových vírusoch, ako deň predo mnou Karči. No, kto by to predpokladal, že prvá obálka bude rovnaká, ako deň pred tým tá posledná, ktorú tam Karči položil. Spomienka na tento deň, zostala aj z reportáže STV, kde veľmi múdro rozprávala Iveta, Vika, Pali a aj chlapec s dlhými vlasmi, zlatou retiazkou a náušnicou v uchu, teda ja:-) . Vďačné video , ktoré každých 5 rokov púšťame na stretnutiach a kde je vidieť ako mladneme do krásy. Koniec školy zabil spoločný víkend na Bukovci kde sa všetci slušne správali, nikto nepil alkohol, všetci boli smutný a prevádzkovateľ nás po 1. noci vôbec nechcel s hotela vyhodiť. Ale vážne, Karčiho hláška ako „ što eto ? vodka ?“,a „ achtung !!! Die Bremze!!!“, alebo Radkova pripomienka :„ Rasťo je náš mních „a keď sa Rasťo naštval tak Radko hneď zmenil: „ Rasťo nie je náš mních“. Vzniklo aj video, ktoré nie je úplne to čo by malo byť uverejnené na youtube, ale niektoré vtipné časti pre zasvätených stoja za to. Napríklad Edova skriňa, alebo Rasťova svalnatá postavička, ktorá by sa hodila na reklamu na hlad. Potom sme sa začali schádzať skoro každý piatok v meste. Jedna legendárna s krčiem na Dominikánskom námestí asi 25. cenovej skupiny, kde na záchode bol nápis :“ Urob si sám“ , po druhom pive dá dôvod na zamyslenie. Tie zrazy v rámci možností fungujú do teraz a v podstate tá naša strená škola, teda Gympel ešte stále neskončil.
