Základná škola

Autor: Vincent Novotny | 17.2.2016 o 15:57 | Karma článku: 4,44 | Prečítané:  142x

Základná škola pokračovanie jedného životného príbehu, ktorý sa odohrával strašne dávno, ale spomienky zostavájú.

Základná škola

                Leto po škôlke bolo veľmi pekné, ale ja som sa už tešil na školu plný očakávania, čo ma tam bude čakať. Do školy prišla so mnou mama, otec nemohol, lebo bol v práci. Mama bola učiteľka, takže si vedela lepšie zariadiť čas, aby so mnou mohla ísť. Do triedy sme sa dostali po schodoch, ktoré boli vedľa jedálne. Bolo tam veľa deti s rodičmi, ktoré som poznal už zo škôlky, čo mi dávalo väčší pocit istoty v novom prostredí. Rozprával som sa s nimi a keď som zistil, že mi mama niekde zmizla a dav začal pomaly rednúť, pobral som sa domov sám, lebo som myslel že mama na mňa zabudla. Nebývali sme ďaleko od školy, praktický len niekoľko vchodov vedľa školy. Keď že som mamu stále nevidel, postavil som sa vedľa smetných dební, ktoré boli oproti nášmu vchodu. Prešiel som na druhú stranu ulice, kde ma zbadala naša suseda a spýtala sa ma , že čo tu robím. Ja som jej povedal, že som bol v škole a keď sa ma spýtala, kde mám mamu, tak som jej odvetil, že je asi šla do práce. Zobrala ma domov a zavolala mamu, ktorá hneď prišla pre mňa a  zatelefonovala do školy, aby oznámila, že kde som a že som im odišiel bez toho aby si to všimli. Potom ma zobrala do svojej práce. Povedala mi , že v škole ma už hľadali, lebo nevedeli kde som a tak môj prvý deň dopadol tak, že som ušiel zo školy. Na školu si pamätám aj na to , ako sa so mnou učil oco písať a hrozne sa rozčuľoval keď som písal škaredo, tak že som to musel  opakovať niekoľko krát. Ukľudniť ho vedela len mama. To že jeho cvičenia mi veľmi nepomohli  svedčí moje neúhľadné písmo, ktoré sa niekedy dá len veľmi ťažko prečítať. Prvý a druhý ročník som bol v Bčku, od tretieho Áčkar. Vtedy sa k nám pridala aj Eva. Pekné dievčatko od susedov o niekoľko vchodov ďalej. Na krku mala zlatú retiazku a keď som sa jej spýtal, či je ozaj zlatá, odpovedala že nebude predsa nosiť železo na krku. V lavici som sedel s Majom s ktorým sme sa vždy aj cez hodinu udierali do ramená, kto viac vydrží. Cez prestávky som sa najviac naťahoval s Peťom,  suchým chlapcom, ktorý vždy vyskakoval. Raz som ho chytil za golier a ťahal za sebou tak, že sme odtlačili všetky lavice. V triede sa vytvorila veľká skupina okolo jedného vodcu, ktorá vylúčila jedného spolužiaka, z ktorého si uťahovali , lebo bol najvyšší a nikto sa s ním nechcel baviť. Ja som komunikoval zo všetkými bez rozdielu. Z okna pri stole bol výhľad do parku, kde rástli borovice z ktoré voňali tak ako keby sme boli v lese. Z toho okna bolo vidieť panelák v ktorom bývala moja stará mama a vždy som sa kukol či ju tam neuvidím. Cez veľkú prestávku sme museli všetci vyjsť na chodbu, a keď neskôr keď nastúpila nová riaditeľka, museli sme sa prechádzať okolo asi v rámci hesla "udržuj sa fit chodením po chodbe dookola pokiaľ ti s toho nehrabne". Na začiatku každého roku sa celá škola stretla na školskom dvore, kde bola vystavaná tribúna. Pod ňou som vždy obdivoval prvosienky , ktoré rástli na skalke, na ktorej bola vystavaná, z ktorej pani riaditeľka povedala zopár múdrych slov a tým začala školský rok. V treťom ročníku sme sa začali učiť ruský jazyk, ktorý učiteľka začala tak , že nás naučila písať naše mená v azbuke. Hodinu zemepisu zase vyučovala psychopatka, ktorá hádzala kriedou, prípadne ťahala za vlasy tých žiakov, ktorí vyrušovali. Vyžadovala od nás naspamäť názvy miest a v nich všetky podniky.

Často som chodil k Šušovi na návštevu, ktorý býval v malom paneláku pod školou. Chodili sme často po pivnici pod domom, kde boli drevené pivničné kóje a malé okná , ktorými bola vidieť rastúca tráva pred domom. Steny boli pomaľované grafitmi a kde bolo napísané „ bol som tu Fantomas“. Už ako mladý chlapec som strašne chcel chodiť na karate. Preto že však v tom čase karate nebolo až tak rozšírené, oco ma prihlásil na JUDO.. Rodičia mi kúpili aj knižku JUDA. Zo Šusom sme podľa tejto knižky aj začali cvičiť, aby sme sa čo to naučili.

 S otcom som chodil tiež na tenis. Raz som bol  aj v parku, vedľa stanice na tréningu na kurte, ale tam ma to veľmi nebavilo, lebo sa tam hralo drevenými pálkami a ja som už hral raketou, na veľkom ihrisku. Neskôr ma oco prihlásil na tenis na Popradskú, neďaleko od nás. Tam sa hralo už bežnými raketami, ale keďže chlapci už frčali na najnovších modeloch rakiet a ja som nastúpil s drevenou, moc dobre som sa necítil a nebavilo ma to, tak som tam nechcel chodiť. Raz, keď sme hrali futbal vzadu na školskom ihrisku, prišiel za nami nejaký pán a pýtal sa ma či nechcem chodiť do hrať futbal za nejaký klub. Bol tam so mnou aj Šušo. Doma som to povedal, ale ani s mojej strany záujem nebol.

Judo bolo to, čo ma malo baviť. Chodil som na tréningy do malej telocvične na Gotwaldovej ulici v strede mesta, asi jediná originál Judo telocvičňa v strednej Európe, kde boli originálne žinenky  a odpružená podlaha. Po prvom roku som dosiahol žltý pás. Bol som dokonca aj na súťaži v Bardejove, kde som vypadol hneď v druhom kole. Druhý turnaj, ktorý som absolvoval bol v Košiciach na ktorý sa prišli pozrieť i moji rodičia. Veľmi som sa  snažil a všetky zápasy ktoré som absolvoval som vyhral, ale keďže sa turnaj z technických dôvodov skončil predčasne, tak neboli vyhlásení víťazí. Ideálna demotivácia, ktorá spôsobila to, že ma to prestalo baviť a začal som na tréningy chodiť neskôr, alebo vôbec. Predposledný tréning, ktorý som absolvoval bolo sťahovanie žineniek na furču do telocvične bielou skriňovou Aviou. Okrem žineniek sme sa naložili aj my judisti do zadu, aby bolo zaistené aj vykladanie. Cestou sa ale otvorili dvere a ja a ďalší dvaja sme vypadli na cestu , kde len tak tak auto , ktoré šlo za nami zastavilo tesne pri mne. Bol to náhodou otec jedného judistu , ktorého ho to tiež bavilo ako mňa a ten deň tam nebol. Vzal ma do auta na pohotovosť, potom ďalej do nemocnice a od vtedy sa môžem pochváliť malou jazvičkou na čele, kde pri mne stáli všetci svätý a len tak tak som sa vyhol niečomu horšiemu.

Stalo sa to keď som chodil do 7. triedy. Naša škola mala družbu z nemeckou školou z Lipska a keď k nám prišli nemeckí kamoši na výmenný pobyt chodil som do školy s obviazanou hlavou. Jediné čo ma mrzelo bolo to , že som nemohol ísť so všetkými na plaváreň. Večer sme mali pred školou diskotéku a lambáda s čelenkou z obväzu vypadala cool.

Stretnutie s lekárom, ktoré nebolo príjemné bolo ešte raz, a to pri zápale čelných dutín. Röntgeny a vyšetrenia dospeli až tak ďaleko , že mi museli prepichovať obrovskou ihlou cez nos chrupavku do čelných dutín, kde som pochopil, že v hlave okrem mozgu sa nachádzajú aj miesta kde je prázdno. Keby som nemal za sebou röntgenovanie hlavy , tak by som si aj myslel že tam mam prázdno, po tom ako doslova mi vymývali megastriekačkou čelo. Strach obrovský no zase informácia od oca, že to je normálne a motivácia , keď nebudem plakať tak 100kčs , čo bolo vtedy 100 zmrzlín mi dala silu to prežiť bez tráum, i keď do teraz si pamätám ten nepríjemný pocit. Po tom sme zistili, že by tieto problémy mohlo vyriešiť vlhčí vzduch v byte. Keďže vtedy zvlhčovače neboli, tak mokré uteráky , prípadne nádoby so slanou vodou vystriedalo akvárium. Také sklenené v zelenom kovom ráme s pieskom z doskočiska , ktoré bolo na Trebiške a rybičkami z chov produktu robilo radosť veľa rokov.

Segra Vikina sa dostala v tom čase do puberty. Pamätám sa ako ma raz so sebou zobrala na pizzu do centra hneď vedľa Carpana. Bola tam celá partia jej kamaratiek z ktorých si pamätám najmä na Imu a Vieru a stými sa priatelí až po dnes. Takú dobrú pizzu, akú som mal vtedy, už som nejedol, možno preto lebo to bolo prvý krát ....a to po prvé vždy je najlepšie. Vikina vtedy ešte bola členom bláznov vzduchom chladeným, oficiálne parašutisti. Chodila skákať na letisko a aj ja občas som sa bol kuknúť, ale po tom čo si niekde v poli v kukurici zlomila nohu som sa k nim nikdy nepridal. Potom si našla muža  a  výraz v tvári mojej mami keď oznámil a, že je tehotná vo svojich 20 rokoch si pamätám do dnes. Ako sestra bola úžasná i keď podpichovačky a srandičky z mladšieho brata niekedy prerástli do reakcie pravého Košického východniara . Raz som sa dokonca musel bránil vidličkou.

V škole sme mali aj na atletiku. Po tréningu sme ako partia chodili ku mne domov , kde za pomoci gramofónu , platňami od Elánu a baterkou namiesto svetelných efektov Dj Vinco alias MC Vony  robil diskotéku . Pieseň Kaskadér bola každý večer hit aj niekoľkokrát za sebou.

Desiate, ktoré mi robila mama ako chlieb s maslom a reďkvičkou boli super , ale keď v obchode dostali šunku tak to bol sviatok. Obchody otvorené od pondelka  do piatku a len niektoré v sobotu do obeda, s výberom veľa možností nedávali. I keď maslo bolo maslo a chlieb nechutil ako zmes chemických zlúčenín. Slepačie polievky mali žltú farbu aj bez zbytočných farbív. V zelovoci neďaleko od nás sa predávala  len miestna zelenina a keď sme mali šťastie tak na Mikuláša predávali pod pultom mandarínky a banány. Raz za rok som sa tešil, že keď sa zobudím na Mikuláša, tak vedľa postele ma bude čakať príjemná vôňa citrusov. Raz k nám do zelovocu prišli aj originál Kubánci, s pomarančmi a vysvetľovali nám s plastovými lúpačmi pomarančov , ako sa majú lúpať. Ten oranžový plast do teraz mám v kredenci a občas z nostalgie olúpem nejaký ten pomaranč.

Do Zelovocu sme nechodili často, lebo ako správny občania agrárnej časti republiky, sme mali svoju záhradu, kde mrkvu kaleráb a iné dobroty sme si vypestovali sami. Zásluhu na tom mala najmä naďmama(babka) spolu s naďapom(dedko), ktorí každý deň chodili do záhrady, kde do teraz nepochopím čo všetko a koľko sa dá vypestovať k jedlu na tak malom priestore a bez chémie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?